Tri základné modely rodičov

Hyperaktívny rodič

Je to rodič, ktorý je neustále aktívny, kontroluje svet okolo seba, určuje termíny, robí krátkodobé aj dlhodobé plány, stará sa o spoločenský postup a robí pre dieťa všetko, takže dieťa nemá možnosť naučiť sa robiť veci samo. Tento druh rodiča vníma rodičovstvo prinajmenšom tak, ako profesionálny športovec prípravu na olympiádu: všetko musí byť kontrolované a najlepšie – najlepší púder na zadok, najlepší kočík, najlepšia škôlka, najlepší bicykel... Každá minúta je využitá, veď prečo strácať čas snívaním, rozmýšľaním, relaxovaním? Stále sa hrá iba s najvyššími kartami: dieťa sa musí umývať len antibakteriálnym mydlom, zuby si čistiť bieliacou pastou a chodiť do všetkých dostupných krúžkov. Keď tam už o mesiac nie je najlepšie, HyperOtec najme trénera a HyperMama nájde doučovateľku, ktorí z ich dieťaťa toho „Najlepšieho z najlepších“ prosto urobia! Čo na tom, že dieťa sa niekedy nestihne medzi bodmi vytýčenej dennej trasy ani nadýchnuť?

Neprítomný rodič

Je to rodič, ktorý si bez ohľadu  na dieťa žije svoj vlastný život buď tak, že sa maskuje na pozadí rodiny (čítanie novín na gauči s tabuľkou „Zákaz vstupu!“ na čele je poriadne otrepané klišé), alebo tak, že je príliš „bizy“ = veľa pracuje a takmer nikdy nie je doma. Tento rodič postavil dieťa mimo svojho života až do takej miery, že aby si mohol robiť „svoje veci“, posadí dieťa pred televízor (alebo pred práčku: tiež sa tam deje všeličo!). Nemá žiadny záujem o emocionálny alebo spoločenský kontakt (často nielen s dieťaťom, ale ani so svojím životným partnerom). Jeho spôsob uvažovania: Nech sa dieťa postará samo o seba a naučí sa, že život prináša problémy, ktoré treba zvládnuť. Moji rodičia sa tiež nestarali o to, čo robím a čo sa so mnou deje a pozrite sa – som úplne v poriadku!

(Na Slovensku má, nanešťastie, pomerne častý výskyt aj ten druh Neprítomného rodiča, ktorý jednoducho „chodí s kamarátmi do fitka a na masáže“, ale s tým, žiaľ, nevie pomôcť žiadna kniha.)

„Rozumejúci a rastúci“ rodič

Je to rodič, ktorý sa prispôsobí rôznym situáciám, nerozhoduje sa na základe svojej nálady, vyžaduje dodržiavanie dohodnutých pravidiel – a rešpektuje ich tiež. Vníma vývoj dieťaťa a svoju výchovu a komunikáciu tomu vývoju postupne prispôsobuje. (Alebo si niekto myslí, že je v poriadku stále hovoriť aj dvojročnému Miškovi „gagigagigáá“ či „kukukukukúúú“?) Áno, nielen život, ale aj deti sú nepredvídateľné! Napriek tomu existujú rodičia, ktorí dokážu pre seba aj pre svoje deti vytvárať rovnováhu medzi zodpovednosťou a hrou, očakávaním a uznaním, nárokmi a láskou... Títo rodičia vedia, že dieťa potrebuje nielen pravidlá, úlohy a učenie, ale aj oddych, bezcieľne túlanie sa vo svojich predstavách a hry, ktoré nemajú presné pravidlá a vznikajú spontánne. Takéto hry s inými deťmi (napríklad na pieskovisku, ihrisku alebo pláži) totiž rozvíjajú spoločenské zručnosti dieťaťa (áno, toto bude hrad s tajnými chodbami a keď sa chceš pridať, začni robiť hradby – tadeto tadeto dokola), ale aj jeho schopnosť riešiť nečakané situácie (prečo mi ten ryšavý chlapec zobral lopatku?!). Rozumejúci a rastúci rodičia vedia, že dieťa potrebuje pravidlá a učenie, aby si pestovalo zodpovednosť a disciplínu, bez ktorých sa z nás stávajú iba písmenká stratené v cudzej abecede. Rozumejúci a rastúci rodičia však vedia, že každé dieťa potrebuje aj voľný čas na to, aby si budovalo svoju predstavivosť a kreativitu, ktoré mu pomôžu neskôr v živote riešiť – život.

Nemo mal šťastie     Poznáte otca malého Nema? Plával, plával, stále plával... Aby bol blízko, aby videl, aby podržal, aby sa tešil, aby odpovedal, aby napomenul, aj pleskol plutvou (do vody!).